Územie za zásekmi
Sledovaný región do XII. storočia tvoril pohraničné pásmo / konfinium /, ktoré bolo relatívne riedko osídlené, s osídlením vyznávajúcim „putujúci“ pastiersky spôsob života. Oblasť sa nachádzala za zásekovou medzou a v pravom zmysle nebola k Uhorsku pričlenená. Záseky sa neustále posúvali na sever. Známe záseky sa tiahli od Vihorlatu po Strážske, odtiaľ po Vranov, údolím Tople po Hanušovce, od Hanušoviec po Fintice nad Prešovom. V roku 1150 uhorský kráľ Gejza II. (1141 -1161) viedol územím Laborecka svoje vojská smerom na mesto Sanok.

Kolonizácia
Pred a po tatárskom vpáde majiteľmi skoro celého Zemplína boli slovanské rody Bogat-Radvaňovcov, Kaplyonovcov – Ludanickovcov.  Celé územie dnešného Laborecka bolo vtedy málo osídlené. Z tohto dôvodu sa uskutočnila Koriatovičovská a valašská kolonizácia za súhlasu kráľa. Medzi držiteľmi sledovaného územia bol teda aj knieža Teodor Koriatovič. Uhorský kráľ Karol Róbert Koriatoviča prijal a jeho ľudí usídlil v riedšie osídlených častiach severovýchodného Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny, ba aj v južnom Zemplíne. Z rusko-litovsko-poľského pohraničia prišli predkovia časti obyvateľstva oblasti  niekedy v roku 1339. Teodor Koriatovič zomrel v roku 1414. Jemu sa pripisuje ak nie založenia, tak aspoň podpora baziliánskeho monastiera v Krásnom Brode. 

Rodina Drugethovcov bola veľkým vlastníkom humenského panstva od roku 1322 takmer do konca XVII. storočia. Po nich boli vlastníkmi tohoto územia stali ešte Csákyovci, Zichyovci a Andrássyovci.

Písomné zmienky o obciach Rusínov  na východnom Slovensku máme archívne doložených od 40.rokov XIV.storočia. Nezrovnalosť panuje dosiaľ taktiež ohľadne prvej písomnej zmienky o našej lokalite. Zrejme ide o nesúlad niektorých činiteľov ako napr. názvu , priestorovej diskontinuality a pod. Roku 1343 v donačnej listine kráľa Ľudovíta Veľkého sú o.i uvedené osada Zubna, Kraznbrod, Habura, Mezobrod. Dodávame, že južným susedom Medzilaboriec je dodnes Krásny Brod. Takmer o sto rokov neskôr existujú písomné zmienky o Čertižnom (1419 – 31) a o Rokytovciach (1437). Zo XVI. storočia poznáme päť údajov viažucich sa na Medzilaborce : 1514 – podľa archívneho záznamu v maďarskom Sátoraljaújhelyi, 1543 – vrátane Borova a Vydrane, 1549 – dicálny záznam o portálnej, resp. o časti vojenskej dani, OL v Budapešti, rok 1557 aj Borov v zmysle rozsudku o dedičstve po Šimonovi Drughetovi, ale aj rok 1557, ktorý je uvedený vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku 2.

Logika je aj v tom, že v priebehu druhej polovice XI. Až prvej polovice XIII. stor. Haličsko –Voliňské kniežatstvo kládlo viac – menej úspešný odpor agresii uhorských feudálov, podporovaných katolíckou cirkvou i nemeckými panovníkmi. I keď uhorskí králi nedokázali okupovať celé teritórium Haličskej Rusi, predsa v XVIII. storočí sa im podarilo anektovať jej značnú časť. V dôsledku toho bola upevnená vláda uhorských feudálov na Zakarpatskú a v XVIII. Storočí hranice určitých uhorských stolíc / komitátov / siahali po hrebeň Karpát. Údolím Laborca niekoľko storočí prechádza významná historická cesta, v starých análoch nazývaná VIA PUBLICA /cesta verejná/ a neskôr VIA MAGMA /cesta veľká/, ktorá spájala túto oblasť smerom cez Poľsko k Baltickému moru, resp. s Ruskom a ďalšími zámorskými štátmi. Historické danosti a vhodné podmienky prepojenia boli koncom 19.storočia podnetom k vybudovaniu železničnej trate, ktorá prechádza naším okresom a cez hraničný priechod s Poľskou republikou vytvára možnosť spojenia tejto oblasti s okolitými európskymi štátmi.